Try sestry

"Už nepotrvá dlho a my prídeme na to, prečo vlastne žijeme, prečo trpíme," záverečné slová dozneli po viac ako troch hodinách v príjemne malom štúdiu martinského divadla. Potom ich nasledoval len dlhý a silný potlesk. V týchto teplách je ťažké sedieť v preplnenom divadle v obleku, ale to čo som zažil za posledné tri hodiny stálo za to.

Vrátim sa asi o týždeň späť.

Sedel som pri počítači v neskorších hodinách, trocha ma pálili plecia z doobedňajšieho chytania bronzu. Pohár bieleho stál na stole a ja som pracoval na galérií pre jednu firmu a ručne doupravovával tagy v hlavnom indexe. Zvonenie mobilného telefónu, prerušilo túto pracovno-pôžitkársku idylku. Výsledkom telefonátu bolo pozvanie do divadla, ktoré som samozrejme prijal. Mám rád divadlo, keď je príležitosť, vždy ju rád využijem. Doteraz som však bol “len“, keď hrali naši martinskí herci.

Festival “Dotyk a spojenia“. Čo k nemu? Je to už 4. ročník a organizuje ho Slovenské komorné divadlo priamo v centre Martina. Priamo sem do mesta, ktoré sa snaží vyhrať štatút “Európske hlavné mesto kultúry,“ prišlo 24 divadiel. Prezentujú vybrané diela, ktoré zaujali objavnou dramaturgiou, zaujímavou interpretáciou klasických textov, poetikou, formálnym a hereckým stvárnením, ale aj svojou kontroverznosťou.

Bola streda, 6 hodín večer a ja som sedel v piatom rade na hrubo očalúnených sedadlách štúdia Slovenského komorného divadla. Práve mala začať hra Tri sestry, napísaná ruským dramatikom. Hra Antona Pavloviča Čechova mala otvoriť tento ročník festivalu a patrí k tým ťažším. Nesmierne som sa tešil, čo bude nasledovať.

Svetlá zhasli a hra sa mohla začať. Dramatická hudba, spolu s postupným rozsvecovaním privítala tri herečky. Na scéne, ktorá presne neudávala miesto, v ktorej sa celá hra odohrávala, boli Zuzana Fialová, Diana Mórová a Táňa Pauhofová. Tri najlepšie slovenské herečky. Boli to tri sestry, ktoré žili v malom mestečku, či lepšie povedané dedinke, práve v období čečensko–ruských sporov. Túžili odísť z tohto bohom zabudnutého miesta, kde bolo ich vzdelanie a intelekt až príliš veľký luxus, či skôr bolo ako “šiesty prst na ruke.“ Tužili odísť do mesta kde vyrastali. Túžili odisť do Moskvy. Trpeli v nádeji, že sa dostanú do svojho vysnívaného mesta, ale ich ilúzie sa stávali skôr dezilúziami. Štádium strácania ideálov sa dal pozorovať aj na kostýmoch herečiek. Kým Táňa Pauhofová, najmladšia zo sestier, bola stále v bielom a zozačiatku sršila optimizmom, tak Zuzana Fialová v rozťahanom čiernom stratila už nádej v lepší osud.

Na scéne sa objavili aj ďalší náši výborný herci, ako je napríklad Marián Labuda, ktorý zahral vojenského lekára, ktorému chýbal už len rok do dôchodku. Počas hry zhodnocoval život a chcel, ako náhle sa dostane na dôchodok, začať nový, lepší život. Nie taký ako mal do teraz. Pocit premárneného života mal aj veliteľ batérie, ktorého neskutočne dobre zahral Ján Króner. Tužil, aby „človek mohol raz prežiť život na nečisto a potom znova na čisto.“ Bol zaľúbený do jednej zo sestier (Zuzany Fialovej), Tá však mala manžela (Ján Gallovič) a asi zo strachu ho nechcela opustiť. Ten však ako klaun prehliadal všetky náznaky a ba aj dôkazy nevery jeho manželky, asi tiež zo strachu. Zo strachu, že by ho manželka opustila.

V hre sa predstavila celá plejáda hercov. Už mimo spomínaných to bol Tomáš Maštalír, ktorý naozaj predviedol krásny herecký výkon. V neposlednom rade to boli Alexander Bárta, Leopold Haverl, Mária Kráľovičová, Ingrid Timková, Robert Roth, Ľuboš Kostelný.

Sedel som ešte chvíľu po potlesku na mieste ako obarený. Čechová dráma Tri sestry umožnila ukázať každému hercovi, to najlepšie. Trojica Fialová, Mórová, Pauhofová bola naozaj skvostná a aj celá atmosféra tragicky nenaplneného života sa mi veľmi páčila. Na záver by som chcel len zacitovať tragikomickú prednášku Veršinina v podaní Jana Krónera: „O čom pofilozofovať? Život je ťažký! Mnohým sa zdá prázdny a beznádejný, no aj tak musíme uznať, že je čoraz jasnejší a zrejme už nie je ďaleko čas, keď bude celkom jasný.“