Try sestry

"Už nepotrvá dlho a my prídeme na to, prečo vlastne žijeme, prečo trpíme," záverečné slová dozneli po viac ako troch hodinách v príjemne malom štúdiu martinského divadla. Potom ich nasledoval len dlhý a silný potlesk. V týchto teplách je ťažké sedieť v preplnenom divadle v obleku, ale to čo som zažil za posledné tri hodiny stálo za to.

Vrátim sa asi o týždeň späť.

Sedel som pri počítači v neskorších hodinách, trocha ma pálili plecia z doobedňajšieho chytania bronzu. Pohár bieleho stál na stole a ja som pracoval na galérií pre jednu firmu a ručne doupravovával tagy v hlavnom indexe. Zvonenie mobilného telefónu, prerušilo túto pracovno-pôžitkársku idylku. Výsledkom telefonátu bolo pozvanie do divadla, ktoré som samozrejme prijal. Mám rád divadlo, keď je príležitosť, vždy ju rád využijem. Doteraz som však bol “len“, keď hrali naši martinskí herci.

Festival “Dotyk a spojenia“. Čo k nemu? Je to už 4. ročník a organizuje ho Slovenské komorné divadlo priamo v centre Martina. Priamo sem do mesta, ktoré sa snaží vyhrať štatút “Európske hlavné mesto kultúry,“ prišlo 24 divadiel. Prezentujú vybrané diela, ktoré zaujali objavnou dramaturgiou, zaujímavou interpretáciou klasických textov, poetikou, formálnym a hereckým stvárnením, ale aj svojou kontroverznosťou.

Bola streda, 6 hodín večer a ja som sedel v piatom rade na hrubo očalúnených sedadlách štúdia Slovenského komorného divadla. Práve mala začať hra Tri sestry, napísaná ruským dramatikom. Hra Antona Pavloviča Čechova mala otvoriť tento ročník festivalu a patrí k tým ťažším. Nesmierne som sa tešil, čo bude nasledovať.

Svetlá zhasli a hra sa mohla začať. Dramatická hudba, spolu s postupným rozsvecovaním privítala tri herečky. Na scéne, ktorá presne neudávala miesto, v ktorej sa celá hra odohrávala, boli Zuzana Fialová, Diana Mórová a Táňa Pauhofová. Tri najlepšie slovenské herečky. Boli to tri sestry, ktoré žili v malom mestečku, či lepšie povedané dedinke, práve v období čečensko–ruských sporov. Túžili odísť z tohto bohom zabudnutého miesta, kde bolo ich vzdelanie a intelekt až príliš veľký luxus, či skôr bolo ako “šiesty prst na ruke.“ Tužili odísť do mesta kde vyrastali. Túžili odisť do Moskvy. Trpeli v nádeji, že sa dostanú do svojho vysnívaného mesta, ale ich ilúzie sa stávali skôr dezilúziami. Štádium strácania ideálov sa dal pozorovať aj na kostýmoch herečiek. Kým Táňa Pauhofová, najmladšia zo sestier, bola stále v bielom a zozačiatku sršila optimizmom, tak Zuzana Fialová v rozťahanom čiernom stratila už nádej v lepší osud.

Na scéne sa objavili aj ďalší náši výborný herci, ako je napríklad Marián Labuda, ktorý zahral vojenského lekára, ktorému chýbal už len rok do dôchodku. Počas hry zhodnocoval život a chcel, ako náhle sa dostane na dôchodok, začať nový, lepší život. Nie taký ako mal do teraz. Pocit premárneného života mal aj veliteľ batérie, ktorého neskutočne dobre zahral Ján Króner. Tužil, aby „človek mohol raz prežiť život na nečisto a potom znova na čisto.“ Bol zaľúbený do jednej zo sestier (Zuzany Fialovej), Tá však mala manžela (Ján Gallovič) a asi zo strachu ho nechcela opustiť. Ten však ako klaun prehliadal všetky náznaky a ba aj dôkazy nevery jeho manželky, asi tiež zo strachu. Zo strachu, že by ho manželka opustila.

V hre sa predstavila celá plejáda hercov. Už mimo spomínaných to bol Tomáš Maštalír, ktorý naozaj predviedol krásny herecký výkon. V neposlednom rade to boli Alexander Bárta, Leopold Haverl, Mária Kráľovičová, Ingrid Timková, Robert Roth, Ľuboš Kostelný.

Sedel som ešte chvíľu po potlesku na mieste ako obarený. Čechová dráma Tri sestry umožnila ukázať každému hercovi, to najlepšie. Trojica Fialová, Mórová, Pauhofová bola naozaj skvostná a aj celá atmosféra tragicky nenaplneného života sa mi veľmi páčila. Na záver by som chcel len zacitovať tragikomickú prednášku Veršinina v podaní Jana Krónera: „O čom pofilozofovať? Život je ťažký! Mnohým sa zdá prázdny a beznádejný, no aj tak musíme uznať, že je čoraz jasnejší a zrejme už nie je ďaleko čas, keď bude celkom jasný.“

Depresia ala „už mi lásko není 20 let.“

Pri prechádzke za súmraku,

v slipoch pocit neznámeho tlaku.

Pri pohľade na 2 mačky,

nabúral som skoro do dopravnej značky.

Mladé, pevné sedemnástky,

hľadeli na mňa možno z lásky.

Ego stúplo, vyplo hruď,

stiahnuté brucho mi nedolovalo sa nadýchnuť.

Prechádzali okolo mňa s úsmevom ako sen,

obe svorne zamňaukali DOBRÝ DEŇ.

Pozdrav z Álp

Plný nos a bolesť hrdla mi znepríjemňoval celú nedeľu. Nuda dnes bola naozaj k nevydržaniu. Dokonca som mal na zlomok sekundy myšlienku, že sa pôjdem prejsť von, ale fakt, že vonka fúka odporne studený vietor a výťahy nám dnes prestali fungovať, som rýchlo tento pochabý nápad odignoroval.

Občas sa rád nudím, vyvaľujem sa, leňoším a pozerám filmy pre nenáročného diváka. Túto nesmierne zmysluplnú činnosť prerušil zvuk zvonenia mobilného telefonátu. Oneskorenci, ktorí si spomenuli na moje narodeniny spred viac ako týždňa, mi chcú gratulovať, práve v moment, keď mocný Vlkodav ide pomstiť svoju rodinu a tak zabije nejakého černokňažníka s tetovaním vlka na ruke. Vypínam dvd-čko a snažím sa pripraviť aspoň chlebíčky a podobné srandy pre gratulantov, avšak moje snaženie skončilo len nasypaním slaninových chipsov do misky.

Hostia prišli a celkom som sa aj zabavil, vzhľadom k dnešnému „akčnému“ dňu. Vypili sme fľašu môjho obľúbeného Trenčianskeho suchého a dostal som super čokoládu Milku. Bola v tvare kvádra a keď návšteva odišla, sadol som si k počítaču, otvoril tú tajuplnú krabičku a na moje prekvapenie sa v nej nachádzalo 24 malých čokoládiek Milka.

Predstavte si, čo sa dá s toľkými čokoládami robiť. Konečne nemusím zožrať celú čokoládu naraz a môžem každý deň zjesť iba jednu. To znamená, že mi vystačia na 24 dní. Skoro celý mesiac. Však to je úžasné. Alebo ich môžem darovať 24 kamarátom a známym, im spravím krajší, sladší deň a ja budem mať dobrý pocit, že som niekoho potešil. Však to je ešte úžasnejšie. Alebo môžem tie čokoládky jnolk a insdlpo a ešte adajdpoad ..... prepáčte tie preklepy, ale polku klávesnice mi zakrýva 24 prázdnych obalov.

Nebo je modré, voda mokrá ...

Dnes som sa zobudil skoro ráno, nemohol som spať a čumel som len na drobný, čierny fľak na bielom plafóne. Pripomínal hlavu koňa. Myslím, že to bol kôň, ale takisto ten fľak, zanechaný možno zaschnutými vnútornosťami otravného hmyzu ,či nešikovnosťou maliara, mohol pripomínať niečo iné. Civel tam z výšky na mňa a ja som si hovoril, že keby som nemal takú náladu pod psa akú mám, tak by som ešte sladko spal a nemyslel na sprostosti.

Bola sobota a ja som bol dohodnutý s chalanmi, isť sa niekam zabaviť. Cez neďaleké hory presvitali už len posledné lúče slnka, byt zíval prázdnotou a ja som mal namierené do kúpeľne sa aspoň trocha oddialiť výzoru bezdomovca. Vždy ma fascinuje, čo dokáže žena spraviť s chlapom. Vypestoval som si schopnosť, lepšie povedané zručnosť, oholiť sa bez toho, aby som sa pozeral do zrkadla. Neznášam toho čuráka, čo tam na mňa vždy zíza a pripomína mi, aký som idiot. Sebavedomie mám nulové a význam slova hrdosť si musím pred odchodom vyhľadať v googli.

Z obľúbeného baru, kde som vypil niekoľko vodiek s džúsom (nie som sedlák a nebudem piť vodku samotnú), som si to zamieril na diskotéku. Po asi už šiestom striku, som sa ocitol na parkete. Ľudia sa tlačili na seba, pach potu sa miesil s rôznymi druhmi parfumu, letmé dotyky sa zdali byť náhodne, stroboskop robil z parketových nemehlov, levov parketu a filtroval len niektoré pohľady smerujúce priamo do mojich očí.

Je zvláštne, ako sa ženy lepia na chlapov, ktorí nemajú na ne chuť. Dokázal som odolať dvom, lepili sa na mňa, snažili sa ma zviesť. Ja som mal chuť len piť a zabávať sa. Koncentrácia alkoholu v krvi stúpala a tretej som už nedokázal odolať. Pohľady nám splynuli, pristúpil som k nej. Boky sa spoločne hýbali v rytme hudby. Ruka hladila jej brucho, mal som dovolené sa jej dotknúť, kde len budem chcieť. Predstavila sa mi ako Miriam, musím priznať, že to bola tá posledná vec, čo ma zaujímalo, bola to blondínka s pekným zadkom a veľkým výstrihom.

Sám neviem prečo, ale vycúval som z toho. Nemal som nijakú chuť to dotiahnuť do konca. Sadol som si k stolu, kde sedeli chalani, a dorazil poslednú vodku s džúsom. Miriam obiehala ešte niekoľko krát okolo stolu a zanechával za sebou vlhkú stopu ako slimák. Zavolám si taxík, pri odchode zbadám Miriam, ako pri bare popíja fernet-tonik s inou troskou, hrdiacou sa zaradením do populácie s vyšším obsahom testosterónu v krvi.

Zaspávam a rozmýšľam, či by ma tá parketová zvodkyňa donútila sa opäť cítiť ako ten fľak na strope, ktorý tu na mňa civí nemo a s úžasom, alebo som ju mal proste a jednoducho pretiahnuť a dúfať, že sa mi tým zvýši sebavedomie. Už viem čo presne mi pripomína tá škvrna nado mnou, nemá tvar hlavy koňa, ale osla.

Dianina odpoveď

Tma, strach, zima a hrobové ticho. Srdce mi bilo, akoby chcelo vyskočiť z hrude a utiecť. Dych sa mi zrýchľoval. Zornice chaoticky hľadali naokolo aspoň náznak svetla. Kľačal som na kolenách na chladných dlaždiciach. Ruky spútané za chrbtom oceľovými putami a tie koženým popruhom priamo o skobu k podlahe. Nedovoľovali mi postaviť sa . Bol som spútaný a vystrašený ako pes v útulku, čakajúci na nadmernú dávku fenobarbitálu sodného, ktorý evakuuje jeho dušu. Začal som kričať. Nik ma nemohol počuť a odpovedala mi len ozvena môjho hlasu, odrážajúca sa od stien veľkej miestnosti.

Dych sa spomalil a úplne zarazil, keď tmu preťal ako nôž vrzgot dverí. Počul som jemný klepot podpätkov o kachličkovú podlahu. Približoval sa a silnel. Chcel som sa rozbehnúť, ale kožený popruh ma zrazil späť na kolená a putá sa mi zaryli do kože. Opäť ticho. Klepot ustál. „Čo chceš, čo odo mňa chceš?“ kričal som zo strachom v hlase. Naraz sa rozsvietil obrovský reflektor, namierený priamo do mojich očí, ktoré sa mi zúžili, snažiac si zvyknúť na svetlo. „Čo chcem?“ prehovoril ženský hlas „Chcem použiť tvoje telo a tvoju bolesť, aby som ti ukázala pravú rozkoš “

Popruh ma stiahol bližšie ku skobe a ja som bol úplne paralyzovaný. Čierna šatka mi zakryla oči. „Ako to myslela s tou bolesťou a rozkošou“ hovoril som si v duchu. Zrazu som mal ruky voľne. Už neviem či moja zvedavosť, alebo strach mi nedovoľoval sa vzoprieť a utiecť, ale úplne som sa podvolil. Ženský hlas mi kázal postaviť a jej ruka ma zaviedla ku stene. Ucítil som jej vôňu. Robil som všetko čo, chcela aby som spravil. Ruku mi zdvihla nad hlavu a pripútala mi ju o akési drevo. To iste spravila s druhou rukou. Vôňa kože, chlad z kovových praciek a fakt že som spútaný, vo mne vyvolávali neskutočné pocity. Nerozumel som im, ale tušil som, že je to len začiatok a ešte dosť veciam tento večer neporozumiem.

Čierna šatka bola stále na mojich očiach a ja som čakal čo sa bude diať. Sekundy mi pripadali ako minúty a minúty oko hodiny. Kto je tá žena? Žena čo ma dovliekla až sem a teraz sa snaží mi ukázať to, čo som vraj nikdy nevidel a necítil. Prečo to robí, prečo mi chce spôsobovať bolesť? „Nájdem v bolesti odpovede?“ pýtam sa sám seba, ale nedokážem si odpovedať. Možno bolesť je jediná reálna vec a ja aspoň nachvíľu budem mať pocit, že ešte dokážem žiť.

Na uchu som ucítil dych, ktorý sprevádzali slová: „Skús sa oddať bolesti!“ Jemné škrabanie dlhých nechtov na mojej hrudi mi vyvolávalo zimomriavky, ale v zapätí sa premenili na bolesť. Nechty stále viac tlačila, tá neznáma žena, do mojej hrude. Koža povolila a z rán mi začala tiecť krv. Cítil som, ako mi krvavé kvapky stekajú smerom k bruchu a ona ich svojim jazykom lyže a zároveň krvavými perami bozkáva telo. Pobozkala mi ústa a ja som ochutnal svoju krv. Prišlo mi to odporné, ale nedokázal som sa tomu brániť. Zrazu prestala a ja som opäť ostal sám v tme a tichu, pripútaný, čakajúc čo sa bude diať ďalej.

Vzduchom zasvišťal bič a pristál rovno na mojej hrudi. Všetky moje svaly sa napli snažiac sa dostať z púť. Bolo to márne, až príliš silno mi kožené popruhy zvierali ruky. Priletela druhá rana, o niečo silnejšia a bolestivejšia ako tá prvá. S každou ranou bola bolesť väčšia a vysoko prekonávala môj prah bolesti.

Bolesť sa už nedala vydržať a stupňovala sa. Začal som sa pýtať sám seba: „Čo môžem s bolesťou urobiť? Bolesť sa dá opísať, dá sa pochopiť, precítiť, ale dá sa do nej preniknúť?“ Na bolesti je najkrajšie to, že sa prejavuje nielen v plnej nahote, ale sa aj ukrýva. Niekedy má tak blízko k rozkoši, že nieje možné stanoviť hranicu medzi nimi. Prijať utrpenie znamená nechápať ho ako nepriateľa, s ktorým máme urputne bojovať. Bolesť je voľba. Buď s ňou budem bojovať a nikdy boj s ňou nevyhrám, pretože bolesť neexistuje vo svojej izolovanosti, ale vždy je s niečím spätá, vždy nadobúda charakter osobnosti, s ktorou prebýva a sám nad sebou nikdy nemôžem vyhrať. Existuje ďalšia možnosť. Oddať sa bolesti. Prijať ju ako svojho spoločníka, viesť s ňou rozhovor, dať jej ženskú tvár. Precítiť každé jedno jej slovo a nechať to slovo preniknúť do celého tela. Považovať hlas bolesti za rozkoš, ktorá ma spraví buď lepším, alebo horším. Bolesť je mojim zrkadlom a dokáže mi ukázať moju pravú tvár.

Pokora, rozkoš, pocit prekonania samého seba. To sú pocity, ktoré mi vyvoláva ďalší a ďalší úder biču. Naraz bičovanie prestálo. „Bolesť. Tá jediná je reálna“ prehovoril ženský hlas. Klepot podpätkov sa približoval ku mne a ako náhle ustál, ucítil som jej pery na mojich. Dala mi dole šatku a ja som spoznal tú ženu. Bola to Diana, krátko vlasá účtovníčka. Navlhčila handru nejakým roztokom z fľašky a priložila mi ju k ústam a nosu. Obraz Diany sa mi začal rozmazávať, až sa stratil úplne. Tma, zima a hrobové ticho, ale už nie strach ma odprevádzali ku spánku.

Vysoké podpätky

Sedím v kancelárií. Po víkende, strávenom na horskej chate, tu na mňa čakala horda nudných papierov a zmlúv. Nemám rád dni ako tieto, samé papierovanie, kópia zmluvy, kópia kópie zmluvy. Každý deň bol ako kopia toho predchádzajúceho. Neznášam pach tejto kancelárie, neznášam celú túto kanceláriu. Je zariadená sterilne, akoby vystrihnutá z katalógu IKEA priamo zo sekcie „Pracovisko“. Sekretárka mi priniesla presso. Jeho vôňa prekryla sterilný zápach kancelárie a mne dodala, aspoň trocha chuti do práce.

Práve mi oznámili, že k nám dnes nastúpi nová účtovníčka a ja ju mám uviesť do kolektívu a vysvetliť jej, čo bude náplňou jej práce. „Toto zaškoľovanie nováčikov má nestarosti predsa Rupert z druhého“ začudovanie a s dávkou nespokojnosti som povedal do telefónu. Ako som sa dozvedel, Rupert vraj dostal nejakú exotickú chorobu na služobnej ceste. S nechuťou som položil telefón a pokračoval vo vypĺňaní kolóniek v našablonovaných zmluvách.

„Volám sa Diana a mám pracovať v tejto firme ako účtovníčka.“ Tichým, trasľavým hlasom sa ozvalo pomedzi otvorených dverí mojej kancelárie. Stálo tam útle dievča, na krátko ostrihané vlasy, biela blúzka a čierna sukňa pod kolená. Úplne obyčajné dievča, ale jedna vec ma na nej zaujala. Mala neobvykle vysoké podpätky a pančucháče s pozdĺžnou čiernou čiarou vzadu, aké sa nosili v šesťdesiatych rokoch. Podal som jej ruku a privítam ju v našej firme.

Hlavu mala stále sklonenú, akoby sa ma hanbila. Pri podaní ruky mi ju poriadne ani nestlačila. Bola ustrašená, ale v jej očiach bolo vidieť niečo viac. Jej pohľad prebodával ako nôž. Bol podmanivý a zároveň ustrašený. Akurát bol čas obeda a predo som ju pozval do neďalekej reštaurácie.

V reštaurácií som sa pýtal na to, odkiaľ pochádza, kde študovala, aké boli jej predchádzajúce zamestnania. Bola príjemnou spoločníčkou, len vždy, keď sa mi pozrela do očí na dlhšie ako dve - tri sekundy, zrak urýchlene sklopila. Náš rozhovor sa preklenul z oficiálneho pohovoru, do priateľskej roviny. Rozoberali sme jej detstvo, ja som zase hovoril o mojich zážitkoch z vysokej školy. Neviem či to bola náhoda, ale debata sa zviedla k dostihom. Vravela mi, že miluje dostihy a kedysi chodila s džokejom, ale že jej po ňom zostala len škvrna od vína na bielom koberci a bič, ktorým poháňal svojho vyšľachteného arabského plnokrvníka s číslom 14. Čas s ňou plynul až príliš rýchlo a bolo na čase, sa vrátiť späť so kancelárie a k robote.

Spokojný, že stretnutie s Dianou aspoň trocha zlepšilo tento nudný a fádny deň, som sa pustil do práce. Diana pracovala asi o dve kancelárie vedľa a ja som raz za čas videl prejsť ju po chodbe okolo mojej kancelárie. Papiere mi už prerastali cez hlavu a ja som musel ostať pracovať do večera. Cez okno mi občas zasvietili reflektory okoloidúcich aut a prebudili ma, keď som už zaspával nad zmluvami. Na dvere ktosi zaklopal. „Nedali by ste si kávu?“ spýtala sa ma Diana. Bol som prekvapený, že hneď v prvý deň ostala pracovať do noci, na druhú stranu som bol rád, v tejto firme pracuje až primnoho flákačov a možno sa jej začiatočnícke nadšenie prenesie aj na nich. „Áno, veľmi rád si dám kávu“, zdvorilo som odpovedal.

Káva bola výborná, aj keď na mňa trocha sladká. Čo ma však zarazilo, bolo to že som po nej bol oveľa viac ospalý, ako pred ňou. Nestihol som ani podpísať poslednú zmluvu a moje oči sa zavreli a ja som zaspal na kancelárskom stole s názvom ALVE, ktorý sa pýšil rovno na obálke katalógu IKEA.

Na nástupišti dva kolaj tri stojí audina

S kamarátmi stojím na námestí, popíjame punč zo stánku a hodnotíme okoloidúce vysokoškoláčky, mieriace na vlakovú stanicu.. Vyskúšame každý druh (punču samozrejme, nie vysokoškoláčok). Najprv mandarínkový, potom jahodový a nakoniec ananásový. Každý bol rovnaký, len na dne sa vždy povaľovalo iné ovocie. Práve keď sa snažím dostať z prázdneho plastikového pohára posledný kúsok ananásu, slnko sa skrylo za neďaleké Tesco. Rozlúčil som sa a šiel domov.

Stojím na stanici, pozriem na tabulu odchodov vlakov a nájdem si ten svoj. Okolo prešla neskutočne krásna čiernovláska. Taká baba sa na železničnej stanici nevidí tak často, mala na sebe koženú bundu, ktorá zakrývala jej pokožku, s ktorou by bezpochýb mohla ísť robiť reklamu na najnovší opaľovací krém. Hneď som ju vymazal z hlavy, hovoriac si, že takú nikdy nemôžem dostať.

Vlak to bol osobný a preto nemal kupé, ale len sedadlá otočené oproti sebe. Vybral som si jeden pár, vyzliekol bundu a zavesil ju na vešiak nad operadlom. Vošla čiernovláska a zamierila si to rovno o jedno sedadlo ďalej, takže som mal výhľad na ňu. Pri tom ako si sadala sa na mňa pozrela tým pohľadom, ktorý každý poznáme. V hlave a slipoch sa mi všetko začalo búriť. Naprávala si náušnicu, pritom pozrela na mňa. Vyťahovala si z bundy telefón a opäť si neodpustila pohľad na mňa. Sebavedomie mi exponenciálne rástlo. Nútilo ma premýšľať ako ju dostanem. Každým jej pohľadom rástlo a približovalo sa k lokálnemu maximu.

Pred mojou cieľovou stanicou si začala obliekať bundu, čo nasvedčovalo tomu že vystupuje tam kde ja. Samozrejme aj pri tom sa na mňa pozerala. Mal som to naplánované do bodky. Pri vystupovaní sa zas pozrie na mňa a potom začne akcia "dobývanie bohyne". Pozrela sa, vystúpili sme a ja som šiel za ňou. Už som pozbieral všetku odvahu ju osloviť.

Do očí mi zasvietil reflektor a okolo mňa prešla čierna audina s 3-litrovím motorom a cez predné sklo bolo možné vidieť len obrovský pupok v pásikavom tričku. Auto zastavila priamo pred ňou. Bohyňa nastúpila do neho a odfrčala si odpracovať svoju najnovšiu koženú bundu.

Jameson a 7 dní mizérie

Písal sa rok 1780. Írsky sedliaci od rána pracovali na jačmenných poliach a na vozy, veľké ako dom nakladali klasy, ktoré potom odvážali do skladov. Sklady museli byť vybavené špeciálnym vetraním, keďže obilie vytváralo výbušnú atmosféru a pri sebe menšej iskre by bola celá práca za posledné mesiace rozmetaná po okolí.

Na ruke som ucítil teplo. To teplo bolo od krbu, kde praskalo suché bukové drevo a jeho vôňa zaplňovala miestnosť. Kožené kreslo, na ktorom som sedel, bolo otočené priamo k veľkým preskleným dverám, cez ktoré bol priamy výhľad na záhradu. Bola noc. Mesiac sa odrážal od hladiny bazénu a holé konáre sa nechávali unášať jemným vetrom. Mozartovo Reqiem robilo kulisu a írska whiskey Jameson spoločníka.

Ak chcete aby vám jačmeň naklíčil, treba ho poliať vodou a nechať štyri dni namočený. Následne sa suší v peci bez prístupu dymu. Naklíčený a usušený jačmeň sa pomelie, zaleje horúcou vodou a za stáleho miešania sa nechá skvasiť v obrovských nádobách, zvaných „mash tuns“. Po štyroch hodinách sa zmes scedí.

Chuť jačmeňa nechávam rozplynúť na jazyku a pohárik odkladám vedľa na stolík. Lilian som nevidel už týždeň. Naposledy sme spolu boli v hotelovej reštaurácií a ráno keď som sa zobudil na klavíri bola preč. Na konferencií ju zastupoval nejaký anorektický mladík. Zjavne zaskočený touto úlohou pokašlal čo sa dalo. Keď som sa ho pýtal kde je Lilian, jediné čo mi povedal je, že mala neodkladné povinnosti a musela náhle odcestovať do filiálky v Toronte.

Všetky írske whiskey sa destilujú trikrát. Na to je zákon. Toto je hlavný rozdiel oproti ostatným whiskám - škótska sa destiluje dva razy a americký bourbon dokonca len raz. Takto čerstvo vydestilovaný alkohol je prakticky bez vône, má ostrú chuť a je pripravený na ďalšiu fázu - zrenie.

Oheň pomaly dohorieva a vo fľaši tiež neostáva moc alkoholu. Cítim sa bezradne a desí ma myšlienka že Lilian už nikdy neuvidím. Spomínam na jej jemnú pokožku, na jej krásne, dlhé čierne vlasy. Jej vôňu cítim všade kde som. Je ako živočích parazitujúci v mojej hlave, ktorého sa neviem zbaviť. Neviem sa sústrediť na prácu a preto som utiekol sem na horskú chatu. Snažím sa prísť na iné myšlienky, ale jediné na čo dokážem myslieť je ona.

Írska Whiskey, na rozdiel od amerického bourbonu, nikdy nezreje v nových sudoch. Odležať sa necháva v použitých sudoch po portskom, sherry alebo priamo po samotnom bourbone. Podľa írskych zákonov musí whiskey zrieť minimálne tri roky, ale väčšina značiek strávi v sudoch päť až sedem rokov. Tieto sudy sa môžu použiť nanajvýš päťkrát, pretože neskôr už strácajú svoju schopnosť vytvoriť v alkohole tú pravú jemnú chuť.

Oheň dohorel a z ohniska stúpa len sivý dym. Fľaša ja prázdna a mne sa pomaly zavierajú oči. Táto whiskey je stará 10 rokov a bola vyrábaná z neuveriteľnou trpezlivosťou a láskou a pre mňa sa stala nástrojom. Nástrojom, ktorým sa snažím zabudnúť na Lilian.

Klavírny koncert v G-dur

Celý mokrý som prišiel na hotelovú izbu číslo 14. Prekliaty kyslý dážď ma premočil až na kožu, ktorá už bola z kaviarne napáchnutá cigaretovým dymom. O oblečení ani nevravím. To putovalo rovno do koša na bielizeň a v zápätí mi chrbát masírovala horúca voda zo sprchy.

Sedel som za stolom v uteráku omotanom okolo pása a robil posledné úpravy okolo zmlúv. Medzitým slnko zapadlo a môj žalúdok začal mať chuť na dobrý steak s červeným vínom. Obliekol som si čistý oblek a košeľu, zapol manžetové gombíky a pritiahol kravatu ku krku. Cestou do hotelovej reštaurácie sa mi niekto prihovoril: „Už dva dni si tu ubytovaný a to sa ani nezastavíš na pohárik škótskej?“ Bol to majiteľ hotela. Poznáme sa už dlho. Chodím do tohto mesta dosť často na jednania a prevažné využívam jeho hotel. Keďže miluje golf dosť často ho zas ja vídavam na ihrisku, ktorého som spolumajiteľ. Za ten čas sme si vytvorili dobré priateľské vzťahy a v jeho hoteli mám výhody, ktoré bežný hosť nemá.

Po potrasení rukou na rozlúčku s majiteľom som sa odobral do hotelovej reštaurácie. Je štýlovo ladená a dominuje jej na jednom konci mohutný drevený bar a na konci druhom čierne piano. Celá miestnosť je vyplňovaná tlmeným svetlom, štrngotaním vidličiek a nožov o viedenský porcelán a tónmi piana. Dnes nebolo veľa hostí. Akýsi pár okolo štyridsiatky sedel pri stole vedľa piana a popíjali biele víno. Pod obrazom „Raňajky v tráve“ od Maneta sedel chlap okolo päťdesiatky distingvovane oblečený s drahými hodinkami na ruke a porcelánovým chrupom, ktorý ceril na oproti asi dvadsať ročnú sediacu, už nie moc distingvovane oblečenú. Potom tu bol pán sediaci nad kávou, čítajúc noviny. V rohu medzi klavírom a vysokou rustikálnou lampou sedeli ... „Toto nemôže byť náhoda“, pomyslel som si.

Sedela tam čiernovlasá Lilian s nejakou blond kamarátkou. Došlo mi to. To s ňou pred obedom telefonoval a dohodli sa na večeri. Lilian mala na sebe zelené dlhé šaty s vysokým vykrojením, cez ktoré jej bol občas vidieť lem pančuchy na podväzkoch. Okolo krku sa jej vinul ako had náhrdelník vyrobený z bielych morských akoya perál. Chvíľu som strnulo ostal stáť, ale potom keď sa nám pohľady skrížili suverénne som vykročil k ich stolu. Lilian ma predstavila kamarátke Victorii a ponúkla, že sa môžem najesť s nimi. Victoria bola atraktívna žena, mala okolo 27 rokov. Blond vlnité vlasy si stále upravovala, aby jej nepadali do očí a modré oči sa stále zvodne pozerali do mojich. Prišiel čašník a ja som objednal fľašu Magari. Magari je víno troch odrôd zrejúcich oddelene a na prelome januára a februára sú scelené a víno zreje osemnásť mesiacov v sudoch a až potom šesť mesiacov vo fľašiach. Má chuť po čerstvých bylinách, cédrovom dreve a tabaku.

Pri tanieri vyhlásených špecialít šéfkuchára sme sa bavili o rôznych veciach. Hovorili sme o najzaujímavejších knihách, o najvtipnejších divadelných hrách a o najdramatickejšom opernom predstavení. Počas celého rozhovoru som si nemohol nevšimnúť pohľad Victorie a každé druhé slovo mierene na moju osobu sa dalo chápať ako dvojzmysel. Lilian si toho všimla tiež a pre zmenu sa tvárila odmerane. Po prvej fľaši vína som ucítil, ako mi Victoria bosou nohou kĺže okolo členku. Stúpala čoraz vyššie a ja som mal čo robiť, aby nebolo na mne nič poznať. Ospravedlnil som sa snažiac zachrániť situáciu odchodom na toaletu. Po návrate z toalety Lilian sedela pri stole už sama: „Victoria musela odísť, vraj má neodkladné povinnosti.“

S krásnou čiernovláskou sme pokračovali v rozhovore a bola oveľa milšia a koketnejšia. Hladina vína v druhej fľaši klesala a nálada naopak stúpala. Nevšimli sme si, že reštaurácia sa úplne vyprázdnila a boli sme tam len sami a jeden čašník. Na nohe som opäť ucítil hladenie chodidla, ale tentokrát to nebola Victoria. Rozhovor stíchol a obaja sme sa tomu druhému uprene a žiadostivo pozreli do očí. Zodvihol som sa a pri bare som čašníkovi do náprsného vrecka na košeli vložil pár bankoviek. Ten mi za to dal do rúk kľúč od vchodu reštaurácie a odišiel.

V reštaurácií bolo len slabé svetlo. Pristúpil som k Lilian, chytil som ju za pás a počas bozkávania sme sa presunuli k čiernemu pianu, ktoré bolo vyleštené ako zrkadlo. Zdvihol som ju a vysadil na krídlo piana. Bozkávanie sa stupňovalo a prerástlo do vášne. Bolo tak vášnivé, že ticho občas preryl zvuk narážania zubov. Začal som jej vyzliekať šaty. Najprv jedno ramienko, potom druhé a šaty samé skĺzli po jej jemnej pokožke. Ona mi rozopla manžetové gombíky, povolila kravatu a vyzliekla košeľu. Jej ruky zamierili k môjmu opasku a čo nevidieť som bol nahý, iba s kravatou okolo krku. Odopol som jej podprsenku a videl jej krásne pevné prsia. Začal som ju hladiť a bozkávať po celom tele. Na končekoch prstov som cítil, ako jej chlad klavíru spôsobuje husiu kožu. Chytila ma za kravatu a pritiahla ma bližšie. Vnikol som do nej. Náš dych sa začal zrýchľovať, a postupne sa stával prerušovaným. Jej čierne vlasy ladili s farbou klavíra a jej pery zase s ňou vytvárali kontrast. Bola taká krásna, jej vôňa bola cítiť všade okolo, úplne si ma podmanila. Nedokázal som myslieť na nič iné len na ňu, na jej hebké stehná na jej ladný chrbát, na jej úžasné prsia na jej vlhké pery. Naše telá splynuli a stali sa jedným. Každým dotykom, každým pohladením, akoby som vnikal priamo do nej. Stával som sa jej podstatou a ona mojou. Teplo prenikalo mojím telom a menilo sa v rozkoš a rozkoš sa menilo v extázu vedúcu k spoločnému vyvrcholeniu.

Ležali sme na klavíri. Pozeral som do jej sklenených očí, cez ktoré som videl skrz ňu. Už to nebola tá odmeraná, prehnane sebavedomá žena. Bola to Lilian, nežná, krásna a nevinná. Položila si hlavu na moju hruď a zaspala. Chvíľu som ju pozoroval ako spí a potom som zavrel oči aj ja.

Femme Fatale

„Prevažne veľká oblačnosť a ojedinele slabé zrážky. Najvyššia denná teplota plus pätnásť až plus osemnásť stupňov“. Zobudil ma ženský hlas, oznamujúci predpoveď na dnes z rádia, ktoré som si nastavil ako ranný budík na šiestu. Vstal som z postele, pozrel cez okno hotelovej izby: „Toto majú byť ojedinele slabé zrážky?“. Na plechovú strechu dopadali kvapky dažďa veľké ako žetóny do rulety a vydávali tupý zvuk.

Pred hotelom stála pripravená limuzína a vodič s roztvoreným dáždnikom už priamo pred vchodom. Mal som na sebe najlepší oblek a plný prehnanej sebadôvery som bol pripravený na dnešné jednanie.

Pracujem vo firme zaoberajúcej sa vykupovaním, alebo fúziou podnikov, ktoré sú tesne pred krachom, alebo z rôznych dôvodov sa ich majiteľ chce zbaviť. My ich potom ďalej predávame s dostatočným ziskom. Mojou hlavnou úlohou je zjednať najlepšiu cenu. Často krát je majiteľ rád že ho oprostíme od záväzkov a firmu získame pod cenu.

Limuzína ma doviezla pred vysokú budovu. Prestalo pršať a na jej oknách sa odrážali slnečné lúče, ktoré ma oslepili. Suverénnym krokom som vstúpil do budovy a zamieril si to priamo do konferenčnej sály.

Túto zákazku som bral ako rutinu. V miestnosti sedelo pár korpulentných mužov okolo päťdesiatky s lacnými oblekmi a vyjadrovaním nedoštudovaného inžiniera, ktorý sa snaží do každej vety napchať aspoň jedno cudzie slovo, ktorému sám nerozumie. To je bežný profil týchto pseudopodnikateľov, s ktorými prichádzam do styku dennodenne.

„Toto budem mať hotové za chvíľu a na obed už môžem sedieť v lietadle späť“ pomyslel som si, keď mi bol predstavený majitel firmy a podľa jeho prejavu možno dedukovať že do firmy chodí raz za čas a to tiež len otravovať mladé sekretárky.

Začal som sa pripravovať a s jemným náznakom úsmevu víťazstva rozkladal potrebné formuláre na stôl. V tom niekto okolo mňa prešiel, jej parfum ma paralyzoval a mne sa na chvíľu zastavil čas, dych spomalil a v ruke som kŕčovito zvieral list papieru. Bola to ona. Prekrásna čiernovláska, ktorá si včera vybrala svoju dávku sexu na hotelovej toalete, tak ako keď si feťák pichne svoju drogu po abstinenčných bolestiach.

Zbadala ma, a jej malé zaváhanie pri vyberaní dokumentov zo spisovky nasvedčovalo tomu že ma spoznala, ale tvárila sa že ma vidí prvý krát. „Som Lilian Achlae, výkonná riaditeľka spoločnosti ETC“. Začala svoj príhovor predstavením. „Dnes budeme rokovať o fúzií spoločnosti ETC so spoločnosťou ...“ a tu už som prestal vnímať a sústredil som sa len na jej dokonalé telo a zmyselný pohľad. S takou gráciu a noblesou popisovala všetky grafy a tabuľky, ktoré mala starostlivo príprave. Ja som ich absolútne ignoroval. Nemohol som sa sústrediť a premýšľal som akým spôsobom si predlžím účinkovanie na tejto zákazke.

Skončila. Na rade boli argumenty odkupujúcej spoločnosti. Zostal som strnulý a nevedel čo povedať. Toto sa mi stalo prvý krát pri rokovaniach. Vždy som vystupoval suverénne a priamo. Táto žena spravila zo mňa mladého strémovaného chlapca stojaceho pred maturitnou komisiou. Pozbieral som posledné zvyšky triezveho rozumu a vyhovoril som sa na nejasnosti v zmluvách a odložil pokračovanie rokovanie na zajtrajšok.

Naproti spoločnosti bola útulná kaviareň a ja som mal v pláne ju navštíviť a rozmyslieť si ďalšiu stratégiu. Sedel som v koženom kresle, čítal dennú tlač a upíjal z môjho Latte. „Môžem si prisadnúť“ spýtal sa ma ženský hlas. Bola to Lilian a ja som kývnutím hlavy súhlasil. Odložila si kabát, sadla si oproti mne objednala kávu.
„Dúfam že sa rýchlo dohodneme na tej fúzií“ v jej hlase bola cítiť neskutočná energia. Celý čas sme sa bavili len obchodne, ale vo farbe a tóne našich hlasov bolo možné zreteľné rozpoznať sexuálny podtext. Jej pery boli také zvodné a ja som mal nesmiernu chuť ju opäť pobozkať. Obaja sme cítili to isté, ale ani jeden sa neodvážil urobiť prvý krok. Už sme neboli dvaja neznámi, ktorý len podľahli základným inštinktom. Boli sme rivali. Ona chcela odo mňa získať čo najviac peňazí a ja som chcel od nej kúpiť firmu čo najlacnejšie.

Zazvonil jej telefón. „Áno“ nastalo chvíľkové odmlčanie, kým ten na druhom konci povedal čo chce. „Na večeru s tebou pôjdem rada. Dohodneme sa na ôsmu večer“. Povedala zámerne nahlas aby som to počula aj ja.

Rozlúčili sme sa a ja som ostal v kaviarni sám. Na stole ostali dve šálky kávy. Jedna nedopitá a jedna prázdna s odtlačkom z ružu na okraji, zanechaný jej hebkými mäkkými perami. Cez veľké presklené okno vedľa nášho stolu som pozoroval ako na prudkým slnkom vyhriaty asfalt dopadajú kvapky práve začínajúceho dažďa a v zapätí sa menia na paru, až kým sa nezačali zhusťovať a asfalt sa už im nestíhal brániť.

MARTINI A VÍNO

Monotónny zvuk ventilátora na zdroji hotelového počítača prerýval ticho v celej izbe číslo 14. Bola noc a na stene sa mihotali konáre vykreslené svetlom pouličných lámp. Vyzerali ako ľudské ruky osôb patriacich už dávno do starobinca. Jemný vietor ich stále pohupoval sem a tam a miestami to vyzeralo akoby sa načahovali po pohári červeného vína, ktorý som mal položený vedľa monitora. Pre istotu som vzal pohár do rúk a odpil z neho. Chuť červeného archívneho bola vynikajúca a pripomenula mi okamih keď som naposledy podobné víno prevaľoval v ústach. Vtedy to nebolo jediné čo sa mi tam povaľovalo, lepšie povedané mrštne činilo.

Ach, čiernovláska s dobre formovaným telom. Na čiernovlásky mám slabosť a vždy podľahnem ich kúzlu. Ani táto nebola výnimkou. Sedela pri bare, na sebe mala čierne krátke šaty a na nohách, prekrížených jedna cez druhú, čierne lodičky na ihličkovom podpätku. Zvodne s jednou z nich kývala a popri tom usrkávala martini s olivou. Na perách mala krvavo červený rúž, ktorý zanechával stopy na pohári.

Sedel som v rohu a odpíjal z pohára červeného rizlingu. Pozoroval každý jej ladný pohyb a oči sa nemohli nabažiť jej krásy. Všimol som si že jej dlhé čierne vlasy skĺzavali po ramene, čo malo byť predzvesťou pohybu hlavy smerom ku mne. Zmeravel som, ten okamih bol ako celá večnosť a pri tom netrval ani 5 sekúnd. Naše pohľady sa stretli a naše zorničky sa rozšírili, Ona to tiež spozorovala a preto odvrátila tvár k poháru na dlhej stopke, pripomínajúcom dlhé ženské nohy a zmyselné boky.

Dopil som posledný dúšok vína a vykročil smerom k toalete. Po odchode z kabínky som si v zrkadla napravil kravatu a ucítil ženský parfum. Priblížila sa ku mne odzadu a ja som mohol v zrkadle pozorovať ako sa pery krásnej čiernovlásky dotýkajú môjho krku. Ruky jej kĺzali smerom k môjmu opasku a ja som sa pomaly začínal prebúdzať z prvotného šoku. Iniciatívu som prebral vysadením jej sexi zadočku na stôl v ktorom bolo zabudované keramické umývadlo. Spravili sme to priamo tam. Bez ostychu, neuvažujúc že by toaletu navštívil aj niekto iný z návštevníkov hotelového baru.

Ako náhle dostala to čo chcela, nonšalantne sa upravila a bez slova odišla. Ostala tu po nej len vôňa parfumu a červené nohavičky hodené na bielych dlaždiciach toalety. Zakasal som si čiernu košeľu do nohavíc, pritiahol kravatu tesnejšie ku krku a umyl zbytky ružu na mojich perách. Pri bare sedel už len nejaký pripitý nemec a za barom barman, ktorý umýval pohár s dlhou stopkou na ktorom okraji bol červený obtlačok ženských pier. Objednal som si dva deci červeného vína, predtým než sa poberiem na hotelovú izbu, kde som bol ubytovaný.

Mám rád chuť červeného vína, s každou fľašou je iná, ale vždy je v nej jedna esencia, vždy rovnako podmanivá, ktorá dokáže moje zmysli vybičovať až do krajností. Sedím za klávesnicou a vôňa a chuť nápoja bohov mi pripomína krásnu čiernovlásku.