Vysoké podpätky

Sedím v kancelárií. Po víkende, strávenom na horskej chate, tu na mňa čakala horda nudných papierov a zmlúv. Nemám rád dni ako tieto, samé papierovanie, kópia zmluvy, kópia kópie zmluvy. Každý deň bol ako kopia toho predchádzajúceho. Neznášam pach tejto kancelárie, neznášam celú túto kanceláriu. Je zariadená sterilne, akoby vystrihnutá z katalógu IKEA priamo zo sekcie „Pracovisko“. Sekretárka mi priniesla presso. Jeho vôňa prekryla sterilný zápach kancelárie a mne dodala, aspoň trocha chuti do práce.

Práve mi oznámili, že k nám dnes nastúpi nová účtovníčka a ja ju mám uviesť do kolektívu a vysvetliť jej, čo bude náplňou jej práce. „Toto zaškoľovanie nováčikov má nestarosti predsa Rupert z druhého“ začudovanie a s dávkou nespokojnosti som povedal do telefónu. Ako som sa dozvedel, Rupert vraj dostal nejakú exotickú chorobu na služobnej ceste. S nechuťou som položil telefón a pokračoval vo vypĺňaní kolóniek v našablonovaných zmluvách.

„Volám sa Diana a mám pracovať v tejto firme ako účtovníčka.“ Tichým, trasľavým hlasom sa ozvalo pomedzi otvorených dverí mojej kancelárie. Stálo tam útle dievča, na krátko ostrihané vlasy, biela blúzka a čierna sukňa pod kolená. Úplne obyčajné dievča, ale jedna vec ma na nej zaujala. Mala neobvykle vysoké podpätky a pančucháče s pozdĺžnou čiernou čiarou vzadu, aké sa nosili v šesťdesiatych rokoch. Podal som jej ruku a privítam ju v našej firme.

Hlavu mala stále sklonenú, akoby sa ma hanbila. Pri podaní ruky mi ju poriadne ani nestlačila. Bola ustrašená, ale v jej očiach bolo vidieť niečo viac. Jej pohľad prebodával ako nôž. Bol podmanivý a zároveň ustrašený. Akurát bol čas obeda a predo som ju pozval do neďalekej reštaurácie.

V reštaurácií som sa pýtal na to, odkiaľ pochádza, kde študovala, aké boli jej predchádzajúce zamestnania. Bola príjemnou spoločníčkou, len vždy, keď sa mi pozrela do očí na dlhšie ako dve - tri sekundy, zrak urýchlene sklopila. Náš rozhovor sa preklenul z oficiálneho pohovoru, do priateľskej roviny. Rozoberali sme jej detstvo, ja som zase hovoril o mojich zážitkoch z vysokej školy. Neviem či to bola náhoda, ale debata sa zviedla k dostihom. Vravela mi, že miluje dostihy a kedysi chodila s džokejom, ale že jej po ňom zostala len škvrna od vína na bielom koberci a bič, ktorým poháňal svojho vyšľachteného arabského plnokrvníka s číslom 14. Čas s ňou plynul až príliš rýchlo a bolo na čase, sa vrátiť späť so kancelárie a k robote.

Spokojný, že stretnutie s Dianou aspoň trocha zlepšilo tento nudný a fádny deň, som sa pustil do práce. Diana pracovala asi o dve kancelárie vedľa a ja som raz za čas videl prejsť ju po chodbe okolo mojej kancelárie. Papiere mi už prerastali cez hlavu a ja som musel ostať pracovať do večera. Cez okno mi občas zasvietili reflektory okoloidúcich aut a prebudili ma, keď som už zaspával nad zmluvami. Na dvere ktosi zaklopal. „Nedali by ste si kávu?“ spýtala sa ma Diana. Bol som prekvapený, že hneď v prvý deň ostala pracovať do noci, na druhú stranu som bol rád, v tejto firme pracuje až primnoho flákačov a možno sa jej začiatočnícke nadšenie prenesie aj na nich. „Áno, veľmi rád si dám kávu“, zdvorilo som odpovedal.

Káva bola výborná, aj keď na mňa trocha sladká. Čo ma však zarazilo, bolo to že som po nej bol oveľa viac ospalý, ako pred ňou. Nestihol som ani podpísať poslednú zmluvu a moje oči sa zavreli a ja som zaspal na kancelárskom stole s názvom ALVE, ktorý sa pýšil rovno na obálke katalógu IKEA.