Dianina odpoveď

Tma, strach, zima a hrobové ticho. Srdce mi bilo, akoby chcelo vyskočiť z hrude a utiecť. Dych sa mi zrýchľoval. Zornice chaoticky hľadali naokolo aspoň náznak svetla. Kľačal som na kolenách na chladných dlaždiciach. Ruky spútané za chrbtom oceľovými putami a tie koženým popruhom priamo o skobu k podlahe. Nedovoľovali mi postaviť sa . Bol som spútaný a vystrašený ako pes v útulku, čakajúci na nadmernú dávku fenobarbitálu sodného, ktorý evakuuje jeho dušu. Začal som kričať. Nik ma nemohol počuť a odpovedala mi len ozvena môjho hlasu, odrážajúca sa od stien veľkej miestnosti.

Dych sa spomalil a úplne zarazil, keď tmu preťal ako nôž vrzgot dverí. Počul som jemný klepot podpätkov o kachličkovú podlahu. Približoval sa a silnel. Chcel som sa rozbehnúť, ale kožený popruh ma zrazil späť na kolená a putá sa mi zaryli do kože. Opäť ticho. Klepot ustál. „Čo chceš, čo odo mňa chceš?“ kričal som zo strachom v hlase. Naraz sa rozsvietil obrovský reflektor, namierený priamo do mojich očí, ktoré sa mi zúžili, snažiac si zvyknúť na svetlo. „Čo chcem?“ prehovoril ženský hlas „Chcem použiť tvoje telo a tvoju bolesť, aby som ti ukázala pravú rozkoš “

Popruh ma stiahol bližšie ku skobe a ja som bol úplne paralyzovaný. Čierna šatka mi zakryla oči. „Ako to myslela s tou bolesťou a rozkošou“ hovoril som si v duchu. Zrazu som mal ruky voľne. Už neviem či moja zvedavosť, alebo strach mi nedovoľoval sa vzoprieť a utiecť, ale úplne som sa podvolil. Ženský hlas mi kázal postaviť a jej ruka ma zaviedla ku stene. Ucítil som jej vôňu. Robil som všetko čo, chcela aby som spravil. Ruku mi zdvihla nad hlavu a pripútala mi ju o akési drevo. To iste spravila s druhou rukou. Vôňa kože, chlad z kovových praciek a fakt že som spútaný, vo mne vyvolávali neskutočné pocity. Nerozumel som im, ale tušil som, že je to len začiatok a ešte dosť veciam tento večer neporozumiem.

Čierna šatka bola stále na mojich očiach a ja som čakal čo sa bude diať. Sekundy mi pripadali ako minúty a minúty oko hodiny. Kto je tá žena? Žena čo ma dovliekla až sem a teraz sa snaží mi ukázať to, čo som vraj nikdy nevidel a necítil. Prečo to robí, prečo mi chce spôsobovať bolesť? „Nájdem v bolesti odpovede?“ pýtam sa sám seba, ale nedokážem si odpovedať. Možno bolesť je jediná reálna vec a ja aspoň nachvíľu budem mať pocit, že ešte dokážem žiť.

Na uchu som ucítil dych, ktorý sprevádzali slová: „Skús sa oddať bolesti!“ Jemné škrabanie dlhých nechtov na mojej hrudi mi vyvolávalo zimomriavky, ale v zapätí sa premenili na bolesť. Nechty stále viac tlačila, tá neznáma žena, do mojej hrude. Koža povolila a z rán mi začala tiecť krv. Cítil som, ako mi krvavé kvapky stekajú smerom k bruchu a ona ich svojim jazykom lyže a zároveň krvavými perami bozkáva telo. Pobozkala mi ústa a ja som ochutnal svoju krv. Prišlo mi to odporné, ale nedokázal som sa tomu brániť. Zrazu prestala a ja som opäť ostal sám v tme a tichu, pripútaný, čakajúc čo sa bude diať ďalej.

Vzduchom zasvišťal bič a pristál rovno na mojej hrudi. Všetky moje svaly sa napli snažiac sa dostať z púť. Bolo to márne, až príliš silno mi kožené popruhy zvierali ruky. Priletela druhá rana, o niečo silnejšia a bolestivejšia ako tá prvá. S každou ranou bola bolesť väčšia a vysoko prekonávala môj prah bolesti.

Bolesť sa už nedala vydržať a stupňovala sa. Začal som sa pýtať sám seba: „Čo môžem s bolesťou urobiť? Bolesť sa dá opísať, dá sa pochopiť, precítiť, ale dá sa do nej preniknúť?“ Na bolesti je najkrajšie to, že sa prejavuje nielen v plnej nahote, ale sa aj ukrýva. Niekedy má tak blízko k rozkoši, že nieje možné stanoviť hranicu medzi nimi. Prijať utrpenie znamená nechápať ho ako nepriateľa, s ktorým máme urputne bojovať. Bolesť je voľba. Buď s ňou budem bojovať a nikdy boj s ňou nevyhrám, pretože bolesť neexistuje vo svojej izolovanosti, ale vždy je s niečím spätá, vždy nadobúda charakter osobnosti, s ktorou prebýva a sám nad sebou nikdy nemôžem vyhrať. Existuje ďalšia možnosť. Oddať sa bolesti. Prijať ju ako svojho spoločníka, viesť s ňou rozhovor, dať jej ženskú tvár. Precítiť každé jedno jej slovo a nechať to slovo preniknúť do celého tela. Považovať hlas bolesti za rozkoš, ktorá ma spraví buď lepším, alebo horším. Bolesť je mojim zrkadlom a dokáže mi ukázať moju pravú tvár.

Pokora, rozkoš, pocit prekonania samého seba. To sú pocity, ktoré mi vyvoláva ďalší a ďalší úder biču. Naraz bičovanie prestálo. „Bolesť. Tá jediná je reálna“ prehovoril ženský hlas. Klepot podpätkov sa približoval ku mne a ako náhle ustál, ucítil som jej pery na mojich. Dala mi dole šatku a ja som spoznal tú ženu. Bola to Diana, krátko vlasá účtovníčka. Navlhčila handru nejakým roztokom z fľašky a priložila mi ju k ústam a nosu. Obraz Diany sa mi začal rozmazávať, až sa stratil úplne. Tma, zima a hrobové ticho, ale už nie strach ma odprevádzali ku spánku.