Femme Fatale

„Prevažne veľká oblačnosť a ojedinele slabé zrážky. Najvyššia denná teplota plus pätnásť až plus osemnásť stupňov“. Zobudil ma ženský hlas, oznamujúci predpoveď na dnes z rádia, ktoré som si nastavil ako ranný budík na šiestu. Vstal som z postele, pozrel cez okno hotelovej izby: „Toto majú byť ojedinele slabé zrážky?“. Na plechovú strechu dopadali kvapky dažďa veľké ako žetóny do rulety a vydávali tupý zvuk.

Pred hotelom stála pripravená limuzína a vodič s roztvoreným dáždnikom už priamo pred vchodom. Mal som na sebe najlepší oblek a plný prehnanej sebadôvery som bol pripravený na dnešné jednanie.

Pracujem vo firme zaoberajúcej sa vykupovaním, alebo fúziou podnikov, ktoré sú tesne pred krachom, alebo z rôznych dôvodov sa ich majiteľ chce zbaviť. My ich potom ďalej predávame s dostatočným ziskom. Mojou hlavnou úlohou je zjednať najlepšiu cenu. Často krát je majiteľ rád že ho oprostíme od záväzkov a firmu získame pod cenu.

Limuzína ma doviezla pred vysokú budovu. Prestalo pršať a na jej oknách sa odrážali slnečné lúče, ktoré ma oslepili. Suverénnym krokom som vstúpil do budovy a zamieril si to priamo do konferenčnej sály.

Túto zákazku som bral ako rutinu. V miestnosti sedelo pár korpulentných mužov okolo päťdesiatky s lacnými oblekmi a vyjadrovaním nedoštudovaného inžiniera, ktorý sa snaží do každej vety napchať aspoň jedno cudzie slovo, ktorému sám nerozumie. To je bežný profil týchto pseudopodnikateľov, s ktorými prichádzam do styku dennodenne.

„Toto budem mať hotové za chvíľu a na obed už môžem sedieť v lietadle späť“ pomyslel som si, keď mi bol predstavený majitel firmy a podľa jeho prejavu možno dedukovať že do firmy chodí raz za čas a to tiež len otravovať mladé sekretárky.

Začal som sa pripravovať a s jemným náznakom úsmevu víťazstva rozkladal potrebné formuláre na stôl. V tom niekto okolo mňa prešiel, jej parfum ma paralyzoval a mne sa na chvíľu zastavil čas, dych spomalil a v ruke som kŕčovito zvieral list papieru. Bola to ona. Prekrásna čiernovláska, ktorá si včera vybrala svoju dávku sexu na hotelovej toalete, tak ako keď si feťák pichne svoju drogu po abstinenčných bolestiach.

Zbadala ma, a jej malé zaváhanie pri vyberaní dokumentov zo spisovky nasvedčovalo tomu že ma spoznala, ale tvárila sa že ma vidí prvý krát. „Som Lilian Achlae, výkonná riaditeľka spoločnosti ETC“. Začala svoj príhovor predstavením. „Dnes budeme rokovať o fúzií spoločnosti ETC so spoločnosťou ...“ a tu už som prestal vnímať a sústredil som sa len na jej dokonalé telo a zmyselný pohľad. S takou gráciu a noblesou popisovala všetky grafy a tabuľky, ktoré mala starostlivo príprave. Ja som ich absolútne ignoroval. Nemohol som sa sústrediť a premýšľal som akým spôsobom si predlžím účinkovanie na tejto zákazke.

Skončila. Na rade boli argumenty odkupujúcej spoločnosti. Zostal som strnulý a nevedel čo povedať. Toto sa mi stalo prvý krát pri rokovaniach. Vždy som vystupoval suverénne a priamo. Táto žena spravila zo mňa mladého strémovaného chlapca stojaceho pred maturitnou komisiou. Pozbieral som posledné zvyšky triezveho rozumu a vyhovoril som sa na nejasnosti v zmluvách a odložil pokračovanie rokovanie na zajtrajšok.

Naproti spoločnosti bola útulná kaviareň a ja som mal v pláne ju navštíviť a rozmyslieť si ďalšiu stratégiu. Sedel som v koženom kresle, čítal dennú tlač a upíjal z môjho Latte. „Môžem si prisadnúť“ spýtal sa ma ženský hlas. Bola to Lilian a ja som kývnutím hlavy súhlasil. Odložila si kabát, sadla si oproti mne objednala kávu.
„Dúfam že sa rýchlo dohodneme na tej fúzií“ v jej hlase bola cítiť neskutočná energia. Celý čas sme sa bavili len obchodne, ale vo farbe a tóne našich hlasov bolo možné zreteľné rozpoznať sexuálny podtext. Jej pery boli také zvodné a ja som mal nesmiernu chuť ju opäť pobozkať. Obaja sme cítili to isté, ale ani jeden sa neodvážil urobiť prvý krok. Už sme neboli dvaja neznámi, ktorý len podľahli základným inštinktom. Boli sme rivali. Ona chcela odo mňa získať čo najviac peňazí a ja som chcel od nej kúpiť firmu čo najlacnejšie.

Zazvonil jej telefón. „Áno“ nastalo chvíľkové odmlčanie, kým ten na druhom konci povedal čo chce. „Na večeru s tebou pôjdem rada. Dohodneme sa na ôsmu večer“. Povedala zámerne nahlas aby som to počula aj ja.

Rozlúčili sme sa a ja som ostal v kaviarni sám. Na stole ostali dve šálky kávy. Jedna nedopitá a jedna prázdna s odtlačkom z ružu na okraji, zanechaný jej hebkými mäkkými perami. Cez veľké presklené okno vedľa nášho stolu som pozoroval ako na prudkým slnkom vyhriaty asfalt dopadajú kvapky práve začínajúceho dažďa a v zapätí sa menia na paru, až kým sa nezačali zhusťovať a asfalt sa už im nestíhal brániť.