Nebo je modré, voda mokrá ...

Dnes som sa zobudil skoro ráno, nemohol som spať a čumel som len na drobný, čierny fľak na bielom plafóne. Pripomínal hlavu koňa. Myslím, že to bol kôň, ale takisto ten fľak, zanechaný možno zaschnutými vnútornosťami otravného hmyzu ,či nešikovnosťou maliara, mohol pripomínať niečo iné. Civel tam z výšky na mňa a ja som si hovoril, že keby som nemal takú náladu pod psa akú mám, tak by som ešte sladko spal a nemyslel na sprostosti.

Bola sobota a ja som bol dohodnutý s chalanmi, isť sa niekam zabaviť. Cez neďaleké hory presvitali už len posledné lúče slnka, byt zíval prázdnotou a ja som mal namierené do kúpeľne sa aspoň trocha oddialiť výzoru bezdomovca. Vždy ma fascinuje, čo dokáže žena spraviť s chlapom. Vypestoval som si schopnosť, lepšie povedané zručnosť, oholiť sa bez toho, aby som sa pozeral do zrkadla. Neznášam toho čuráka, čo tam na mňa vždy zíza a pripomína mi, aký som idiot. Sebavedomie mám nulové a význam slova hrdosť si musím pred odchodom vyhľadať v googli.

Z obľúbeného baru, kde som vypil niekoľko vodiek s džúsom (nie som sedlák a nebudem piť vodku samotnú), som si to zamieril na diskotéku. Po asi už šiestom striku, som sa ocitol na parkete. Ľudia sa tlačili na seba, pach potu sa miesil s rôznymi druhmi parfumu, letmé dotyky sa zdali byť náhodne, stroboskop robil z parketových nemehlov, levov parketu a filtroval len niektoré pohľady smerujúce priamo do mojich očí.

Je zvláštne, ako sa ženy lepia na chlapov, ktorí nemajú na ne chuť. Dokázal som odolať dvom, lepili sa na mňa, snažili sa ma zviesť. Ja som mal chuť len piť a zabávať sa. Koncentrácia alkoholu v krvi stúpala a tretej som už nedokázal odolať. Pohľady nám splynuli, pristúpil som k nej. Boky sa spoločne hýbali v rytme hudby. Ruka hladila jej brucho, mal som dovolené sa jej dotknúť, kde len budem chcieť. Predstavila sa mi ako Miriam, musím priznať, že to bola tá posledná vec, čo ma zaujímalo, bola to blondínka s pekným zadkom a veľkým výstrihom.

Sám neviem prečo, ale vycúval som z toho. Nemal som nijakú chuť to dotiahnuť do konca. Sadol som si k stolu, kde sedeli chalani, a dorazil poslednú vodku s džúsom. Miriam obiehala ešte niekoľko krát okolo stolu a zanechával za sebou vlhkú stopu ako slimák. Zavolám si taxík, pri odchode zbadám Miriam, ako pri bare popíja fernet-tonik s inou troskou, hrdiacou sa zaradením do populácie s vyšším obsahom testosterónu v krvi.

Zaspávam a rozmýšľam, či by ma tá parketová zvodkyňa donútila sa opäť cítiť ako ten fľak na strope, ktorý tu na mňa civí nemo a s úžasom, alebo som ju mal proste a jednoducho pretiahnuť a dúfať, že sa mi tým zvýši sebavedomie. Už viem čo presne mi pripomína tá škvrna nado mnou, nemá tvar hlavy koňa, ale osla.

Dianina odpoveď

Tma, strach, zima a hrobové ticho. Srdce mi bilo, akoby chcelo vyskočiť z hrude a utiecť. Dych sa mi zrýchľoval. Zornice chaoticky hľadali naokolo aspoň náznak svetla. Kľačal som na kolenách na chladných dlaždiciach. Ruky spútané za chrbtom oceľovými putami a tie koženým popruhom priamo o skobu k podlahe. Nedovoľovali mi postaviť sa . Bol som spútaný a vystrašený ako pes v útulku, čakajúci na nadmernú dávku fenobarbitálu sodného, ktorý evakuuje jeho dušu. Začal som kričať. Nik ma nemohol počuť a odpovedala mi len ozvena môjho hlasu, odrážajúca sa od stien veľkej miestnosti.

Dych sa spomalil a úplne zarazil, keď tmu preťal ako nôž vrzgot dverí. Počul som jemný klepot podpätkov o kachličkovú podlahu. Približoval sa a silnel. Chcel som sa rozbehnúť, ale kožený popruh ma zrazil späť na kolená a putá sa mi zaryli do kože. Opäť ticho. Klepot ustál. „Čo chceš, čo odo mňa chceš?“ kričal som zo strachom v hlase. Naraz sa rozsvietil obrovský reflektor, namierený priamo do mojich očí, ktoré sa mi zúžili, snažiac si zvyknúť na svetlo. „Čo chcem?“ prehovoril ženský hlas „Chcem použiť tvoje telo a tvoju bolesť, aby som ti ukázala pravú rozkoš “

Popruh ma stiahol bližšie ku skobe a ja som bol úplne paralyzovaný. Čierna šatka mi zakryla oči. „Ako to myslela s tou bolesťou a rozkošou“ hovoril som si v duchu. Zrazu som mal ruky voľne. Už neviem či moja zvedavosť, alebo strach mi nedovoľoval sa vzoprieť a utiecť, ale úplne som sa podvolil. Ženský hlas mi kázal postaviť a jej ruka ma zaviedla ku stene. Ucítil som jej vôňu. Robil som všetko čo, chcela aby som spravil. Ruku mi zdvihla nad hlavu a pripútala mi ju o akési drevo. To iste spravila s druhou rukou. Vôňa kože, chlad z kovových praciek a fakt že som spútaný, vo mne vyvolávali neskutočné pocity. Nerozumel som im, ale tušil som, že je to len začiatok a ešte dosť veciam tento večer neporozumiem.

Čierna šatka bola stále na mojich očiach a ja som čakal čo sa bude diať. Sekundy mi pripadali ako minúty a minúty oko hodiny. Kto je tá žena? Žena čo ma dovliekla až sem a teraz sa snaží mi ukázať to, čo som vraj nikdy nevidel a necítil. Prečo to robí, prečo mi chce spôsobovať bolesť? „Nájdem v bolesti odpovede?“ pýtam sa sám seba, ale nedokážem si odpovedať. Možno bolesť je jediná reálna vec a ja aspoň nachvíľu budem mať pocit, že ešte dokážem žiť.

Na uchu som ucítil dych, ktorý sprevádzali slová: „Skús sa oddať bolesti!“ Jemné škrabanie dlhých nechtov na mojej hrudi mi vyvolávalo zimomriavky, ale v zapätí sa premenili na bolesť. Nechty stále viac tlačila, tá neznáma žena, do mojej hrude. Koža povolila a z rán mi začala tiecť krv. Cítil som, ako mi krvavé kvapky stekajú smerom k bruchu a ona ich svojim jazykom lyže a zároveň krvavými perami bozkáva telo. Pobozkala mi ústa a ja som ochutnal svoju krv. Prišlo mi to odporné, ale nedokázal som sa tomu brániť. Zrazu prestala a ja som opäť ostal sám v tme a tichu, pripútaný, čakajúc čo sa bude diať ďalej.

Vzduchom zasvišťal bič a pristál rovno na mojej hrudi. Všetky moje svaly sa napli snažiac sa dostať z púť. Bolo to márne, až príliš silno mi kožené popruhy zvierali ruky. Priletela druhá rana, o niečo silnejšia a bolestivejšia ako tá prvá. S každou ranou bola bolesť väčšia a vysoko prekonávala môj prah bolesti.

Bolesť sa už nedala vydržať a stupňovala sa. Začal som sa pýtať sám seba: „Čo môžem s bolesťou urobiť? Bolesť sa dá opísať, dá sa pochopiť, precítiť, ale dá sa do nej preniknúť?“ Na bolesti je najkrajšie to, že sa prejavuje nielen v plnej nahote, ale sa aj ukrýva. Niekedy má tak blízko k rozkoši, že nieje možné stanoviť hranicu medzi nimi. Prijať utrpenie znamená nechápať ho ako nepriateľa, s ktorým máme urputne bojovať. Bolesť je voľba. Buď s ňou budem bojovať a nikdy boj s ňou nevyhrám, pretože bolesť neexistuje vo svojej izolovanosti, ale vždy je s niečím spätá, vždy nadobúda charakter osobnosti, s ktorou prebýva a sám nad sebou nikdy nemôžem vyhrať. Existuje ďalšia možnosť. Oddať sa bolesti. Prijať ju ako svojho spoločníka, viesť s ňou rozhovor, dať jej ženskú tvár. Precítiť každé jedno jej slovo a nechať to slovo preniknúť do celého tela. Považovať hlas bolesti za rozkoš, ktorá ma spraví buď lepším, alebo horším. Bolesť je mojim zrkadlom a dokáže mi ukázať moju pravú tvár.

Pokora, rozkoš, pocit prekonania samého seba. To sú pocity, ktoré mi vyvoláva ďalší a ďalší úder biču. Naraz bičovanie prestálo. „Bolesť. Tá jediná je reálna“ prehovoril ženský hlas. Klepot podpätkov sa približoval ku mne a ako náhle ustál, ucítil som jej pery na mojich. Dala mi dole šatku a ja som spoznal tú ženu. Bola to Diana, krátko vlasá účtovníčka. Navlhčila handru nejakým roztokom z fľašky a priložila mi ju k ústam a nosu. Obraz Diany sa mi začal rozmazávať, až sa stratil úplne. Tma, zima a hrobové ticho, ale už nie strach ma odprevádzali ku spánku.

Vysoké podpätky

Sedím v kancelárií. Po víkende, strávenom na horskej chate, tu na mňa čakala horda nudných papierov a zmlúv. Nemám rád dni ako tieto, samé papierovanie, kópia zmluvy, kópia kópie zmluvy. Každý deň bol ako kopia toho predchádzajúceho. Neznášam pach tejto kancelárie, neznášam celú túto kanceláriu. Je zariadená sterilne, akoby vystrihnutá z katalógu IKEA priamo zo sekcie „Pracovisko“. Sekretárka mi priniesla presso. Jeho vôňa prekryla sterilný zápach kancelárie a mne dodala, aspoň trocha chuti do práce.

Práve mi oznámili, že k nám dnes nastúpi nová účtovníčka a ja ju mám uviesť do kolektívu a vysvetliť jej, čo bude náplňou jej práce. „Toto zaškoľovanie nováčikov má nestarosti predsa Rupert z druhého“ začudovanie a s dávkou nespokojnosti som povedal do telefónu. Ako som sa dozvedel, Rupert vraj dostal nejakú exotickú chorobu na služobnej ceste. S nechuťou som položil telefón a pokračoval vo vypĺňaní kolóniek v našablonovaných zmluvách.

„Volám sa Diana a mám pracovať v tejto firme ako účtovníčka.“ Tichým, trasľavým hlasom sa ozvalo pomedzi otvorených dverí mojej kancelárie. Stálo tam útle dievča, na krátko ostrihané vlasy, biela blúzka a čierna sukňa pod kolená. Úplne obyčajné dievča, ale jedna vec ma na nej zaujala. Mala neobvykle vysoké podpätky a pančucháče s pozdĺžnou čiernou čiarou vzadu, aké sa nosili v šesťdesiatych rokoch. Podal som jej ruku a privítam ju v našej firme.

Hlavu mala stále sklonenú, akoby sa ma hanbila. Pri podaní ruky mi ju poriadne ani nestlačila. Bola ustrašená, ale v jej očiach bolo vidieť niečo viac. Jej pohľad prebodával ako nôž. Bol podmanivý a zároveň ustrašený. Akurát bol čas obeda a predo som ju pozval do neďalekej reštaurácie.

V reštaurácií som sa pýtal na to, odkiaľ pochádza, kde študovala, aké boli jej predchádzajúce zamestnania. Bola príjemnou spoločníčkou, len vždy, keď sa mi pozrela do očí na dlhšie ako dve - tri sekundy, zrak urýchlene sklopila. Náš rozhovor sa preklenul z oficiálneho pohovoru, do priateľskej roviny. Rozoberali sme jej detstvo, ja som zase hovoril o mojich zážitkoch z vysokej školy. Neviem či to bola náhoda, ale debata sa zviedla k dostihom. Vravela mi, že miluje dostihy a kedysi chodila s džokejom, ale že jej po ňom zostala len škvrna od vína na bielom koberci a bič, ktorým poháňal svojho vyšľachteného arabského plnokrvníka s číslom 14. Čas s ňou plynul až príliš rýchlo a bolo na čase, sa vrátiť späť so kancelárie a k robote.

Spokojný, že stretnutie s Dianou aspoň trocha zlepšilo tento nudný a fádny deň, som sa pustil do práce. Diana pracovala asi o dve kancelárie vedľa a ja som raz za čas videl prejsť ju po chodbe okolo mojej kancelárie. Papiere mi už prerastali cez hlavu a ja som musel ostať pracovať do večera. Cez okno mi občas zasvietili reflektory okoloidúcich aut a prebudili ma, keď som už zaspával nad zmluvami. Na dvere ktosi zaklopal. „Nedali by ste si kávu?“ spýtala sa ma Diana. Bol som prekvapený, že hneď v prvý deň ostala pracovať do noci, na druhú stranu som bol rád, v tejto firme pracuje až primnoho flákačov a možno sa jej začiatočnícke nadšenie prenesie aj na nich. „Áno, veľmi rád si dám kávu“, zdvorilo som odpovedal.

Káva bola výborná, aj keď na mňa trocha sladká. Čo ma však zarazilo, bolo to že som po nej bol oveľa viac ospalý, ako pred ňou. Nestihol som ani podpísať poslednú zmluvu a moje oči sa zavreli a ja som zaspal na kancelárskom stole s názvom ALVE, ktorý sa pýšil rovno na obálke katalógu IKEA.